770 rokov od vpádu Tatárov na naše územie


Tatari ilustračný obr.


Podivné a spletité sú cesty našej domoviny. To, že sme živým národom s dlhodobou históriou už dokazovať netreba. Upozorňovať však na túto skutočnosť je pre každý kultúrny národ viac než samozrejmosťou. Vlny historických udalostí sa valili a valia riečiskom storočí a nemenným spôsob poznali, poznávajú a budú poznávať jeho konfiguráciu a smerovanie. Znalec histórie, rímsky rečník a politik Marcus Tullius Cicero, pred viac než 2000 rokmi napísal: „ Pokiaľ nepoznáte udalosti, ktoré sa odohrali skôr než ste prišli na svet, navždy ostanete dieťaťom.“
Naším územím prebiehali búrky vojen a jedna z jedných najkrutejších bojov v stredoveku bola vojna s Tatármi. Vlastnou krvou písali bolestné i hrdinské stránky našej domoviny. Najkrutejšie a najničivejšie plienenie a vraždenie zažilo obyvateľstvo Horného Uhorska ( Východné Slovensko ). Po vpáde Tatárov v 13. Storočí ostala krajina úplne spustošená vyľudnená. Majetky šľachticov zničené a chrámy vyplienené, zborené .

Tatarrský vpad

Tatarrský vpad

V roku 1241 tatárske hordy vedené chánmi Šajbanom a Batuom, prekročili v Karpatoch ruskú bránu a v sile vyše 500 000 armádou, odstránili hraničné zátarasy a objavili Potisie. Trvalo mesiac kým proti nim postavil vojsko kráľ Belo IV. Za ten čas Tatári postúpili k rieke Slaná. Postupujúc drancovali, pálili, ničili, vraždili všetko, čo im prišlo do cesty. Belo IV. ( 1235-1270 ) zviedol s nimi v počte 56 000 bojovníkov 11.4.1241 rozhodujúcu bitku pri obci Mohi ( Maďarsko ), na mieste, kde sa rieka Slaná vlieva do Tisy. Napriek počiatočným úspechom utrpeli uhorské vojská po niekoľko hodinovom boji úplnú porážku. Kráľ si zachránil život iba rýchlym útekom. Celá krajina bola vydaná na po spas Tatárom.
Jeden z bojov sa odohral na pustatine pri Šajave, kde okrem šľachty bojovali aj cirkevní hodnostári napr. ostrihomskí biskup Ugrin, vacovský arcibiskup Matej, nitriansky biskup Jakub, sabinovský prepošt Mikuláš.
Rogerius vo svojom žalospeve „ Carmen miserabile“ hovorí takto: „ ...bezhlavé mŕtvoly ležali na poliach a cestách, veľmi mnohí boli spálení v kostoloch a v dedinách, kde hľadali útočište. To nebezpečenstvo, pustošenie a vraždenie bolo rozšírené na chôdzu dvoch dní dookola, zem sa všade černela krvou.
...dvojité trýznenie smrteľného strachu a hladu nás trápilo tak, že sme málo už videli. Nevládali sme už ani šťavu lesných bylín prehltnúť ani sa na tráve pásť ako hovädá.“
Postup a ukrutnosť tatárskeho pléna boli strašné. Mŕtvym a polomŕtvym bojovníkom odrezávali uši a nos, zabalili do kožených vakov a posielali to chánovi Ogodojovi.
Arabský historik Ibn-al-Ásir, ktorý žil v tom čase o nich napísal: „ Od stvorenia sveta nepostihla ľudstvo hroznejšia katastrofa.“
Veľa našich ľudí bolo odvedených do otroctva. Aj vyslanec svätej stolice pápeža Inocenta IV. ešte po niekoľkých desaťročiach stretol sa v Ázii s otrokmi, ktorých Tatári so sebou odvliekli z Uhorska. Spišský kronikár, očitý svedok ich vyčíňania opísal: „ Do neba trčia obhorené trámy dedín a miest. V krajine sa neseje, nepracuje. Biele lebky a kosti mŕtvych lemujú zarastené a neudržiavané cesty.“

Celé údolie Torysy bolo zaplavené mongolským prívalom. Po Sabinov neostala ani jedna dedina ušetrená, ani jeden hrad im neodolal. Všetko obrátili navnivoč a spálili a vydrancovali. Šarišský hrad, tá silná pevnosť na vysokom brale, podľahla ich náporu hoci celú noc a na druhý deň do obeda im odporovala.
Z obdobia tatárskeho vpádu sa zachovali prvé legendy o Oltár – kameni, ležiacom na východ od kóty Lysej hory, na rozhraní chotárov Olejníkov, Drienica a Šarišské Sokolovce. V tejto oblasti sa ukrývali ľudia z okolitých dedín, kde sa konali aj bohoslužby.
Na jar roku 1242 náhle Tatári opustili naše územie. Ale neodišli všetci. Knaus vo svojej knihe Monumenta ecclesiae Strigoniensis III., píše o pustošení chrámov a šľachtických sídel z roku 1342, kedy kráľ postavil vojsko proti Tatárom, pobudli tam päť dní pretože nemohli bojovať proti veľkým mrazom a ľade. Pustošené boli dediny v okolí Lipian až nadol.
Ľudská zloba a znej vyplývajúce utrpenie , bolesti sú realitou. Nevinní sú často bití a zabíjaní, ale dobrý človek vie premeniť ťažkosti, utrpenia na osobný triumf. Lebo má vieru vo večnú spravodlivosť, ktorá zachráni svet.

Turci na Slovensku

Napísal a spracoval: Mgr. Jozef Perecár
Ilustráčné obrázky: mbtron

Poznámka: Pokiaľ čitateľ má o túto problematiku záujem, doporučujem na ďalšie čítanie prekrásne spracovaný román TATÁRSKA POHROMA [1], [2], od Mateja VOJTTÁŠa [3]. Dej sa práve odohráva na východnom Slovensku najmä v okolí Spišského Hradu. mbtron

Tatarská pohroma
[Východosl. vydav. Košice 1970]
Tatarská pohroma -  úryvok
[Úvodná stať z knihy Tatarská pohroma, Matej Vojtáš]
Matej VOJTÁŠ v r. 1919 – 23 študoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Ako učiteľ a správca pôsobil na ľudových školách r. 1923 – 31 v Toporci, 1931 – 38 v Lieskovanoch a 1938 – 43 v Odoríne, 1943 – 45 osvetový referent na Ministerstve školstva a národnej osvety v Bratislave, 1945 – 46 učiteľ na meštianskej škole, 1946 – 55 osvetový inšpektor Okr. národného výboru, 1955 – 68 pracovník a riaditeľ Vlastivedného múzea v Spišskej Novej Vsi. Venoval sa regionálnej histórii Spiša, článkami s dejepisnou tematikou prispieval do časopisov Bojovník, Novosti a do regionálnej periodickej tlače (Spišské hlasy, Spišskonovoveský priekopník, Tatranské hlasy), autor vlastivednej monografickej práce Spišská Nová Ves (1957), amatérsky sa zaoberal aj archeológiou a maliarstvom. Udalosti z dejín sa pokúsil spracovať i beletristicky, včlenil sa do skupiny tvorcov slov. historickej prózy. Autor románu Tatárska pohroma (1943) a 2-zv. románu Kumánska krv (1947). Ďalšie jeho historické romány, zbierky čŕt a poviedok i dramatické pokusy ostali iba v rkp. (Pán Váhu a Tatier, 1937 – 43; Smrť Přemysla Otakara II., 1938; Matej Bašo, 1947; Kuruc či labanc?, 1948; Omodejovci, 1958; Hieronym Laski, sluha dvoch pánov; Krvavý meč; Rastislav).

Zdroj životopisu: http://www.litcentrum.sk/49521