Msgr. Melicher ZELENÝ (1887 - 1980)
komorník, administrátor farnosti Šarišské Michaľany (1951 - 1969)

Msgr. Melicher Zelený, pápežský prelát, sa narodil v Nižnom Slavkove 9. januára 1887. Na piaristickom gymnáziu v Sabinove študoval v rokoch 1897-1901. Vyššie ročníky gymnázia absolvoval v Prešove. Teológiu študoval v Kňazkom seminári sv. Karola Baromejského v Košiciach. Za kňaza bol vysvätený 23. júna 1909. Po vysviecke bol katechétom a kaplánom v Prešove. V roku 1914 bol poslaný ako vojenský duchovný na front, kde bol ťažko ranený. Po návrate pôsobil ako farár v Brezovici (1918-1928). V Kňazkom seminári sv. Karola Baromejského v Košiciach pôsobil od roku 1928 ako špirituál a vicerektór. V roku 1940 bol menovaný za pápežského komorníka. V roku 1945 bol administrátorom Farnosti Košice-Dóm sv. Alžbety. V roku 1946 generálny provikár. Od roku 1951 pôsobil ako administrátor farnosti Šarišské Michaľany. Od roku 1969 bol na odpočinku. Zomrel v Prešove 25. decembra 1980.
[M.Čižmár, Kalazanského zbožné školy v Sabinove, príspevok k dejinám piaristov v Sabinove (1739-1922), Prešov 2001]

Melicher Zelený a prve sv. prijimanie dievčat v obci Šarišské Michaľany

Msgr. Melicher Zelený, pápežský prelát, pôsobil v Šarišských Michaľanoch 18 rokov (1950-1968). S dielom jeho rúk, umu, ale hlavne ducha, sme sa stretávali na každom kroku.. Už na začiatku jeho pôsobenia boli Ostrovany aj cirkevnoprávne pričlenené ako filiálka k našej farnosti. Dovtedy patrili do farnosti Ražňany. Pri spravovaní farnosti úzko spolupracoval s veriacimi, radil sa s nimi a jeho porady s „gazdami“ po nedeľných omšiach mali svoj výsledok. Gazdovia boli presvedčení, že to boli oni, čo správne rozhodli. Pán komorník bol tiež spokojný. Na poli dušpastierskej práce farnosť trpela ročnou absenciou duchovného správcu. Preto svoju snahu zameral na prehĺbenie a rozšírenie účasti na bohoslužbách, na pristupovanie k sviatostiam, na oživenie popoludňajších pobožnosti v nedele a sviatky, na prácu s deťmi, mládežou a s rómskymi občanmi hlavne v Ostrovanoch, na zdokonalenie cirkevného spevu a na ďalšie iniciatívy. V tomto snažení nepoľavil ani vtedy, keď roky pribúdali a krok sa krátil.
Na poli sociálnom bol veľkým zástancom a propagátorom myšlienky Červeného kríža. On, účastník prvej svetovej vojny ako vojenský duchovný, sám ťažko ranený, videl, koľko je biedy a zloby vo svete. Svoje miesto videl v organizácii Červený kríž, ako svetovej organizácii pre zmiernenie biedy a bolesti vo svete. Vo farnosti oživil organizácie ČK. Ako dlhoročný predseda miestnej organizácie ČK rozšíril jej členstvo na 250 členov, organizoval zdravotnícke družiny, ktoré sa úspešne zúčastňovali na okresných súťažiach.
Ako dobrý hospodár sa staral o cirkevné budovy a ich priestranstvá. Hlavne kostolný dvor bolv tom čase v dezolátnom stave. Jeho oporný múr z ľavej strany bol veľmi zničený. S vodou počas búrok práve z tej strany (z hury po furmanec) si „otcovia“ dediny nevedeli rady. Vždy všetko zmietla, prútené zábrany, kameň, hlinu, štrk. Musel prísť pán komorník, zorganizoval odborníkov, nakreslil, prepočítal a v polovici 60-tych rokov bolo všetko hotové. - ohrada okolo kostolného dvora, upevnenie oporného múra i skrotenie „zlej“ vody. To podstatné stojí dodnes . Po tomto prišla na rad maľba interiéru kostola, obnova hlavného oltára, postavenie nových bočných oltárov a ďalšie práce.
Keď mu na plecia pribudol ôsmy krížik, pustil sa do stavby novej farskej budovy. Farská rada sa uzniesla postaviť väčšiu budovu, aby v príhodnom čase bolo možné tam ubytovať rehoľné sestry pre potreby farnosti. Budova bola ukončená jeho nástupcom, vdp. Jurajom Tkáčom. S vrchnosťou obce vedel dobre spolupracovať. Bolo medzi nimi vzájomné porozumenie pre obojstranné potreby.
Niekedy sa obec rozdeľovala na huru, valal, ulicu, čižmárku, radek, neskoršie aj na sídlisko. Rozvojom obce táto identifikáciácia nestačila. Bol to pán komorník, ktorý začal pomenonovať ulice: Hlavná, Krivá, Čerešňová, Mlynská atď. Ulica Čerešňová zostala na pamiatku jeho priekopníckej práce. . Je toho ešte veľa, čo tento skromný kňaz, verný pracovník vo viníci Pánovej urobil pre svoj ľud a pre obec ako celok.
Po odchode do dôchodku žil ešte 11 rokov v Prešove. Pán života a smrti si ho povolal vo vianočnej dobe roku 1980. Rozlúčili sme sa s ním po Novom roku 1981 vo františkánskom chráme v Prešove za účasti mnohých kňazov a veriaceho ľudu.

[Spracované na základe: Fedor František, Informačný spravodaj, Šarišské Michaľany, prešov, júl 1999; Perecár Jozef, Dejiny farnosti Šar. Michaľany, Diplomová práca, Prešov 2001
Poznámka opisovateľa: Tento príspevok bol prepísaný z výstrižku novinového článku (Príloha regionálneho týždenníka Novinky, marec  2004, strana 3), kde autor nebol uverejnený. Za jeho poskytnutie ďakujem rodine Lunterovej. Ing. Marián Bujňáček ]
Foto: mbt