vdp. František MARTON (1919 - 1992)
rodák obce Šarišské Michaľany, väznený za komunizmu


vdp. František Marton


Narodil sa 26. mája 1919 ako štvrté dieťa a tretí syn otcovi Jánovi a matke Anne. Otec Ján Marton, gazda, vážený občan a dlhoročný viacnásobný richtár obce, spolu s manželkou vychovával svojho najmladšieho syna tak, aby bol Bohu na slávu, spoločnosti na osoh a rodine na radosť. Podarilo sa. Či to bol príkladný život rodičov, či príklad jeho bratanca ThDr Jozefa Machalu, prvého kňaza z našej obce, nevieme, ale u malého Františka bolo od začiatku badať, že nezakotví na hospodárstve svojho otca. Prejavoval sklony viac ku knihám ako ku hospodárskym nástrojom. Jeho bratia Andrej , Jozef a sestra Anna išli v šľapajach otcových, ostali na hospodárstve.
Po ukončení 5. triedy ľudovej školy v obci nastúpil do Gymnázia v Prešove 1. septembra roku 1931 a gymnaziálne štúdium ukončil maturitou 13. mája 1939. O ďalšom štúdiu nebolo treba rozmýšľať. Bolo to jasné. František si vybral životnú cestu Kristovho kňaza. Rok 1939 bol rokom nástupu do kňazského seminára v Bratislave. Bol to práve rok, keď farnosť nebola obsadená, Doterajší farár vdp. Alexander Kováč v roku 1938 odišiel do dôchodku a nový farár vdp. Štefan Sninčák nastúpil až 1.11.1939. Farnosť spravoval dočasne vdp. Edmund Schütz, farár sabinovskej farnosti. Pre Františka nastal čas prípravy na kňazstvo. Štúdium bohoslovia na teologickej fakulte a duchovný život v kňazskom seminári tak, aby po všestrannej príprave bol schopný nastúpiť do vinice Pánovej. V tom, čase bratislavskí bohoslovci nosili jasnomodré reverendy. Keď prichádzal na prázdniny domov spolu so svojím spolubratom Františkom Dolákom z Ražňan a posluhovali pri oltári, vyzerali ako nejakí preláti z Ríma. Teologické štúdium ukončil v roku 1944 a absolutórium získal 7. júna 1944. Vysvätený za kňaza bol 11. júna 1944 v kostole sv. Mikuláša v Prešove. Vysvätený bol vtedajším prešovským biskupom J.E. Jozefom Čarským.
Primičné slávnosti boli 18. júna 1944. Zmenka o týchto primíciách je vo farskej kronike. Píše sa: „Omájený rodičovský dom primicianta. cesta,, zvlášť kostol, za účasti mnoho vzácnych hostí uberal sa mladý levíta k oltáru Pána.“ Manuduktorom mu bol vtedajší farár farnosti vdp. Štefan Sninčák a kazateľom ThDr. Machala, vtedajší kaplán v Prešove.
Boli to roky 2. svetovej vojny. Roky pochmúrne a roky neistoty. Život sa nemohol zastaviť. Kristus so svojím Evanjeliom je stále živý a je ten istý včera, dnes i naveky. Práce bolo dosť a preto už 1. júla nastupuje na svoje prvé kaplánske miesto do farnosti Svinia. Ďalšie kaplánske miesta boli Zborov, Bardejov a Sečovce. Tu ho zastihol rok 1950. Rok likvidácie gréckokatolíckej cirkvi. Pri kázni 14. mája 1950 prečítal vyhlásenie na podporu gréckokatolíckeho kňaza a už bol v tom. Štátna bezpečnosť ho 30. júna 1950 uväznila a bol vo vyšetrovacej väzbe. Dňa 12. februára 1951 bol Štátnym súdom v Bratislave odsúdený za poburovanie proti republike na 16 mesiacov odňatia slobody nepodmienečne a peňažného trestu 10.000,-Kčs, ktorý v prípade nevymožiteľnosti sa premieňa na 1 mesiac odňatia slobody a ku konfiškácii majetku. Trest si odsedel Leopoldove a v Močenku. Rehabilitovaný bol až v roku 1990 rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach dňa 12. 9. 1990.
Po prepustení bol krátko kaplánom v košickom Dóme. Začiatkom decembra 1952 dostal súhlas k pastorácii a nastúpil za správcu farnosti Lieskovec. Práca bola náročná, farnosť s troma filiálkami. Bol mladý a pustil sa do práce s odhodlaním a s dôverou v Božiu pomoc. Zo strany štátnych úradov bol sledovaný každý jeho krok. I napriek tomu jeho 16 ročná činnosť bola požehnaním pre celú farnosť. Za jeho činnosti bol postavený kostol v Topoľovke, vtedy ešte filiálke Lieskovca.

vdp. František Marton

Rok 1968 po známych politických udalostiach priniesol do Cirkvi na Slovensku určité uvoľnenie a zviditeľnenie jej života. Rozhodnutím BÚ v Košiciach bol 1. októbra 1968 preložený do Sačurova ako správca rímskokatolíckej farnosti. Túto farnosť viedol 22 rokov až do odchodu do dôchodku 1. júla 1990. Aj tu napriek už prejavenej choroby cukrovky pracuje neúnavne v prospech mu zvereného božieho ľudu vo farnosti a v štyroch filiálkach. Pracuje na obnove stavieb božích chrámov. Za jeho pôsobenia postavil sa kostol vo filiálnej obci Lomnica. Kvôli tejto stavbe mal veľké nepríjemnosti so štátnymi úradmi, rôzne a zbytočné šikanovania. Ale hlavne pracoval na obnove ľudských božích chrámov. Ako hovorí sv. Pavol: „ A vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh: "Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom a oni budú mojim ľudom.“ (2 Kor 6,16).
Ovocie „nežnej revolúcie“ v závere roka 1989 bola aj sloboda náboženského života Cirkvi. Začiatkom roka 1990 boli poobsadzované všetky biskupstvá sídelnými biskupmi. Nastali početné reorganizácie farnosti a ich obsadzovanie novými administrátormi. Otec František na novú zmenu už nemal síl a požiadal svojho biskupa o uvoľnenie z pastorácie. Dňom 1.7.1990 odchádza do dôchodku. Prichádza do svojej rodnej obce, aby v dome svojej netere Marty a jej manžela Emila Machalu prežil pokojný čas svojej staroby. Slúžil ranné sväté omše v miestnom kostole, doma modlil sa, rozjímal, čítal, skrátka žil v spoločenstve so svojím Majstrom, akoby tušil, že o dva a pol roka bude s Ním v stálom spoločenstve. Stalo sa. Pán života a smrti povolal svojho verného služobníka k sebe práve v predvečer sviatku Narodenia 24.12.1992. Veríme, že Vianoce už oslavoval v spoločenstve všetkých svätých.
Pohrebné obrady konali sa v závere mesiaca decembra. Za účasti mnohých kňazov obidvoch katolíckych obradov, veriacich farnosti a okolia, priateľov a známych, pochoval ho košický biskup J.E. Mons. Alojz Tkáč. Jeho telesné pozostatky boli uložené na miestnom cintoríne, kde očakávajú druhý Ježišov príchod a svoje vzkriesenie pre večný život. Po jeho pochovaní, na pravé poludnie, bolo v kostole vyhlásené menovanie pomocného biskupa pre Košice Mons. Bernarda Bobera. Otec František z jeho menovania sa už tešil, veríme, v nebi.

Requiem aeternam dona ei Domine !

( Zdroje: ABÚ Košice, rodiny a vlastné spracoval Fr. Fedor)